PÁLENIE SOBITKY – STARÁ SLÁVNOSŤ RUSÍNOV

Letné mesiace boli pre starých Rusínov obdobím intenzívnych prác na poli, a preto aj zvykov zviazaných s týmto obdobím bolo menej ako napríklad na jar alebo počas zimy. Najväčšia slávnosť v tomto období je spojená so sviatkom Narodenia sv. Jána Krstiteľa pripadajúceho na 24. júna, respektíve 7. júla (podľa juliánskeho kalendára).

Predvečer sviatku sa mladí stretli na určenom mieste, zvyčajne na niektorom z vrchov nad dedinou, a tam pálili sobitku (jánsky oheň), spievali piesne, tancovali a zabávali sa preskakovaním cez oheň. V tento deň ženy zbierali pred východom slnka bylinky (žyľa), ktorým sa po posvätení v cerkvi pripisovala magická sila. Bylinky sa užívali pri liečení, na ochranu obydlí pred úderom bleskom, požiarom a podobne. Z mnohých byliniek, ktoré boli využívané Rusínmi v ľudovom liečiteľstve, patrili k najznámejším ivanok (Hypericum perforatum), devjatsyl (Inula Helenium), odylja (Valeriana officinalis), mjata (Menta piporita), rumjanok (Matriria chamomila) a nirobij (Hypericum perforatum). Podobne boli na hojenie používané aj jedovaté rastliny, ako je rostopasť (Chelidonium majus) a nadragulja (Atropa belladona). „Keďže na sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa sa posväcovalo nové žyľa (bylinky), to, ktoré ľuďom zostalo z minulého roka, sa spaľovalo v sobitke. Veci, ktoré boli posvätené, sa mohli zničiť jedine ohňom. Nové žyľa potom ľudia používali počas celého roka, napríklad na liečenie domácich zvierat,“ vysvetľuje známy svidnícky etnograf Ivan Čižmár.


V obrade sobitky sa preplietali tri historické okruhy, a to uctievanie rastlín, očistná sila ohňa a téma lásky. Po druhej svetovej vojne bol obrad pálenia sobitky uchovávaný stále v menšej miere. Tradícia svätenia bylín sa však zachováva v cerkvách až do dnešných čias.

(lj, holosy.sk)

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.