Pripomenieme si 200. výročie narodenia "Makovického slávika" - Alexandra Pavloviča

19. septembra tohto roku uplynie 200 rokov, keď na Makovici v obci Šarišské Čorne sa v rodine gréckokatolíckeho svjašenika Ivana Pavloviča a Anny, rodenej Gladišovskej, narodil neskorší "slávik Makovice", Alexander Pavlovič.

Svojich rodičov si však dlho neužil, lebo už ako 5-ročnému mu zomiera otec a o päť rokov neskôr i mama. Takto osirotený ostáva v opatere starších súrodencov, ktorí mladšiemu bratovi zabezpečili najvyššie,  v tom čase, možné vzdelanie vo Ľvove, Bardejove, Miškolci, Jagri až po bohoslovecký seminár v Trnave. Hoci s takýmto právnicko-filozoficko-cirkevným vzdelaním sa mohol uplatniť hocikde vo veľkých mestách, jeho hlboké rusínske cítenie ho však ťahalo na Makovicu, medzi svojich biednych rodákov. Toto svoje cítenie vyjadril i v jeho prvej básni takto:

                               Tam, gde Beskydy, Karpaty,

                               tam, tam moja otčizna,

                               tam, živet moj otec - maty,

                               sestra, braťa, rodina.

 

                               Ne tišat mňa čuži kraji,

                               ich rozkošy, vyhody,

                               mni na mysli hory, haji,

                               studenkovy, sviži vody.

 

                               Ľubľu vas Beskydy mily,

                               istočnik živych vod,

                               ľubľu pradedov mohyly,

                               ľubľu tebja, moj narod.

 

 

                A tak verný týmto básnickým slovám Alexander Pavlovič celý svoj plodný život prežil pod Makovicou, v obci Beloveža 13 rokov a v centre Makovice, vo Svidníku, 36 rokov. Popri svojom hlavnom poslaní svjaščenika, Alexander Pavlovič každodenne žil i ťažkým životom svojich farníkov, ktorý veľakrát prebásnil vo svojej literárnej tvorbe i týmito slovami:

 

                               Či ne ide ti do plaču,

                               jak vidiš nuždu sedľaču.

 

                Ako jednu z ciest na prekonanie tohto ťažkého života videl v odstránení negramotnosti tu žijúceho ľudu, na ktorej vtedajšie Rakúsko-Uhorsko nemalo záujem. A tak Alexander Pavlovič  sa po príchode do Svidníka hneď od začiatku stavia do čela učiteľského a vzdelávacieho procesu, predovšetkým mládeže. Neučí len náboženstvo, ale ako všestranne vzdelaný človek i dovtedy neznáme predmety ako biológiu, zemepis, fyziku, históriu a iné. K tomu ho viedlo i poznanie, že "Rusínom - žebrakom nepomôže ničto, krome školy".

 

                               Nole, už sja ľude raz opamjatajte,

                               mily, naši dity do školy davajte!

 

                               A chotiaj my, bratia, ubohy, chudibny,

                               ale dity mame k naukam sposobny.

                               Ditej našich rozum treba rozvivaty,

                               dity naučity čitaty, pisaty.

                               Keby našich ditej rozum my rozvili,

                               što to Rusin može? Ľude by vidily!

 

                O nutnosti vzdelávať deti nielen básni, ale pre nich aj píše zrozumiteľné učebnice. Zriaďuje knižnicu. Z toho, čo zarobí ako farár nakupuje odborné knihy, financuje chod školy a finančne podporuje nadaných žiakov na ceste za ďalším vzdelaním.

 

                Alexander Pavlovič bol jedným z popredných hlásateľov slovanskej vzájomnosti. Na túto tému napísal niekoľko básní a príspevkov do vtedajších novín vychádzajúcich na východe i západe Európy. Tak napríklad v poéme "Duma ob atamane Podkove" píše:

 

                               Štob reky slavjanskoj žizni

                               slilys v odno more.

                               Pusť nam hromko zaihrajet

                               všeslavjanska vira

                               štoby my v soglasii žili

                               so vsemi ľuďmi mira.

 

 

                Veľmi si vážil a ctil slovenský národ ako najbližšieho brata, ktorý pomôže svojmu rusínskemu bratovi dostať sa z jeho ťažkého osudu. Nadchýňal sa učením Ľ. Štúra, J. Kollára,  A. Sládkoviča a J. Záborského. Z Čechov to bol predovšetkým F. Palacký ako aj národovcami i iných slovanských národov. Úzko spolupracoval  a v Beloveži a vo Svidníku sa stretával s národovcami vtedajšej doby, najmä s A. Dobrianskym, A. Duchnovičom, A. Fencikom a inými. Za svoje panslavistické postoje bol v nemilosti vtedajších župných promaďarských úradov.

 

                Alexander Pavlovič nesmierne miloval svoj rodný kraj, svoju Makovicu a jej národ. O tomto kraji a jeho ľuďoch napísal veľa básní. Cez široký okruh svojich známych zbieral o Makovici historické materiály a na základe nich napísal i významné básnické štúdie ako "Dumka nad Makovicehradom" alebo "Davnyj Svidnik a žiteli jeho".

 

                V tejto mojej krátkej úvahe o živote a tvorbe Alexandra Pavloviča nebolo možné opísať i ďalšie jeho významné činy a životné cesty. O nich už bolo napísaných nemálo vedeckých štúdií. Týmto príspevkom som však chcel dať do povedomia čitateľom novín i širokej verejnosti, že k tohtoročným jubileám na Slovensku treba zaradiť i toto, pre nás obyvateľov z pod Makovice, významné dvesté výročie narodenia Alexandra Pavloviča. Ako prvá z inštitúcií z regiónu sa k tomuto výročiu hlási Podduklianska knižnica vo Svidníku, ktorá v mesiaci september organizuje odbornú konferenciu o živote a literárnej činnosti Alexandra Pavloviča.

                Verím, že k tejto inštitúcii sa postupne prihlásia i ďalšie kultúrno-spoločenské organizácie, cirkvi a školy. V tomto duchu by sa mohli niesť i naše svidnícke folklórne festivaly a Dni mesta Svidník. Nezastupiteľné miesto v organizovaní týchto spomienkových podujatí  by malo mať naše mesto, ktorého "čestné občianstvo" nesie i Alexander Pavlovič.

 

 

                                                                                                                                                           Jozef Leľo

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.