Dobrovoľník vo svidníckej nemocnici: Pacienti si ma občas spletú s doktorom

Do svidníckej nemocnice sa snaží prísť každý deň. Pacienti ho už občas oslovia aj pán doktor a hoci mu to lichotí, vždy ich poopraví. Hovorí, že sa dnes už inak pozerá na prácu zdravotníkov a váži si, keď sa mu pacienti zdôveria. Martin Konár z Rakovčíka je jedným z prvých aktívnych dobrovoľníkov centra Krajší deň vo svidníckej nemocnici. Jediný chlapec v tíme na oddeleniach pomáha už pol roka, vždy s veľkým srdcom a charakteristickým úsmevom na tvári.

Čo ťa priviedlo k dobrovoľníctvu?

Na začiatku školského roka sme mali v škole besedu s koordinátorkou projektu Krajší deň a s námestníčkou svidníckej nemocnice o dobrovoľníctve. Hovorili nám o novom dobrovoľníckom projekte, ktorý v nemocnici plánujú odštartovať. Zaujalo ma to, preto sme spolu so spolužiakmi hneď skontaktovali koordinátorku projektu Ivanku a už na ďalší deň sa s ňou stretli. Ukázala nám dobrovoľnícke centrum, priblížila činnosť dobrovoľníka a podmienky spolupráce s nemocnicou. Pozreli sme si oddelenia, pozdravili pacientov a začalo sa naše prvé dobrovoľníctvo.

Aké boli začiatky?

Najprv som nevedel, do čoho idem. Mal som strach z toho, čo na oddeleniach uvidím, najmä na doliečovacom a geriatrickom oddelení. Nevedel som, o čom sa budem rozprávať s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nevidel alebo či sa deti vôbec budú chcieť so mnou hrať. Bol som však prekvapený z toho, akí otvorení k nám pacienti sú, veľakrát sa nám aj zdôveria. Dnes už viem, že čas, ktorý im venujeme, si veľmi cenia. Chcú sa s niekým porozprávať. Páči sa mi, že sa vo svidníckej nemocnici starajú o pacientov aj týmto spôsobom.

Čo z tvojej náplne práce robíš najradšej?

Všetko! Rád sa rozprávam s pacientmi, rád počúvam ich historky, životné skúsenosti a rady, rád sa hrám s deťmi a kreslím si s nimi. Obľúbil som si najmä spoločné aktivity, ktoré robíme v nemocnici spolu s našou koordinátorkou Ivankou, napríklad počas dňa žien sme pacientkam rozdávali kvetinky.

Je časovo náročné byť dobrovoľníkom ? 

Často nie je ľahké zladiť školu a dobrovoľníctvo, ale keď sa chce, vždy sa dá. Snažím sa nájsť si každý týždeň čas na dobrovoľníčenie. Zatiaľ sa mi to darí.

Ako tvoje dobrovoľníctvo v nemocnici vníma rodina či kamaráti?

Zo začiatku sa ma všetci pýtali, koľko peňazí dostanem. Keď som odpovedal, že to robím zadarmo a pre dobrý pocit z pomoci iným, ešte viac sa na mňa pozerali ako na blázna. Postupne sa však kamaráti začali zaujímať o to, čo robím ako dobrovoľník, čo som robil v daný deň, pýtali sa na zážitky. Chceli vedieť, ako prebieha dobrovoľníčenie a ako vyzerá bežný deň dobrovoľníka v nemocnici. Dnes to berú ako bežnú súčasť mňa. 

Mnoho ľudí považuje priestor nemocnice za smutný, šedý. Ako to vnímaš ty?

Keď sa povie slovo nemocnica, každý si asi predstaví biele steny a smutné tváre. Ja to pri svojej „práci“ dobrovoľníka takto vôbec nevnímam. Myslím si, že vedenie nemocnice vo Svidníku robí všetko preto, aby bolo prostredie pekné, vľúdne a príjemné. Ak môžem dodať vlastnú skúsenosť, zatiaľ som sa nestretol s pacientom, ktorý by nebol spokojný s priestormi oddelenia.

Prezradíš nám nejakú zaujímavú príhodu z dobrovoľníctva?

Veľmi často sa mi stáva, že ma pacienti oslovujú pán doktor. Samozrejme mi to lichotí, ale potom im vysvetlím, že som zatiaľ len dobrovoľník. Raz ma zase pobavila odpoveď pacienta na otázku, či sa mu páči viac na internom alebo na doliečovacom oddelení. Podotkol, že na doliečovacom, lebo tam dávajú viac farebných liekov. Veľmi ma prekvapilo, ako sa nám pacienti rýchlo „otvoria“, zdôveria a nemajú problém povedať mi svoj životný príbeh. Veľmi si to vážim. Teší ma tiež, keď sa priznajú, že sa na nás dobrovoľníkov tešili a pýtali sa sestier či a kedy prídeme.

Čo ti dobrovoľníctvo dáva a čo naopak možno berie? 

Dobrovoľníctvo mi dáva veľmi veľa. Vidím, ako to funguje v nemocnici a dostal som sa na miesta, kam bežné návštevy nechodia (úsmev). Začítam sa tiež inak pozerať na prácu zdravotníkov. Absolvoval som aj školenia, ktoré ma osobnostne posunuli. Mám dobrý pocit z toho, že pomáham. Vždy vtedy zabudnem na svoje starosti, keď vidím, čo trápi ostatných. Dobrovoľníctvo ma napĺňa energiou a ja za túto možnosť ďakujem.

Jana Fedáková

 

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.