FEJTÓN: Z DENNÍKA OBYČAJNEJ MATKY

> P: "Mamka, ty budeš moja mamka, aj keď budem dospelá? 
> JA: "Jasné, že aj potom budem tvoja mamka." 
> P: "Ale ja už nechcem mať mamku ani ocka, keď budem dospelá."
> Na chvíľu sa zamyslela a pokračovala: "A budeš nás potom volať na večeru?" 
> JA: "Koho vás, Peťka?"
> P: "No veď keď sa vydám, tak mňa, môjho manžela a deti." 
> Tak sa jej pýtam: "A chcela by si, aby som vás volala?" 
> P: "Áno, chcela. Keď nás budeš volať, tak ťa chcem za mamku, aj keď budem dospelá a keď nás nebudeš volať na večeru, tak nie!" 
> JA: "A prečo chceš, aby som vás volala?"
> P: "Aby som nemusela variť ja. A aj preto, lebo ty tak chutne varíš. Ty si najlepšia kuchárka!"  :)

> Tento dialóg ma primäl zamyslieť sa nad minimálne dvomi vecami. 
> Ad 1: Mamami, resp. rodičmi sme navždy. Či sú deti malé, či dospelé, raz sa nám narodili, raz sme sa stali mamami - rodičmi - a budeme nimi stále, až do "konca šmerci". Kdesi som čítala, že rodičovstvo je ako tetovanie na tvári. Je to zodpovednosť navždy, je to strach navždy, je to láska navždy, je to radosť navždy, je to bolesť navždy. Preto je potrebné si dobre premyslieť, či dieťa naozaj chceme. Nie preto, že sa to od nás očakáva, nie preto, že už máme vek aj postavu, nie preto, lebo babky sú už celé "nadržané"na kočíkovanie. Lebo dieťa je tu navždy. Nedá sa odložiť, nedá sa od neho vziať dovolenka, prázdniny či neplatené voľno. Je to naša večná súčasť, časť z nášho tela, nositeľ nášho DNA. Či má 5, či 50 rokov. Je to tetovanie na tvári. Kde sa nám vryjú vrásky z ich prvej nešťastnej lásky či straty prvého zamestnania, prvého pobytu v nemocnici alebo len prvého rozbitého kolena. Každá vráska okolo úst nám pripomenie tisícky úsmevov, ktoré nám vyčarili - či už prvým slovom, neistým krokom, alebo istým ÁNO pred oltárom, prvou fotkou vnúčat. Nech sa aj presťahujú na Nový Zéland alebo za polárny kruh, už nikdy nebudeme sami. (Priznám sa, že odkedy sa naučili chodiť, nie som sama ani tam, kde aj kráľ chodí sám.) Stále tu ostáva to tetovanie na tvári. Navždy. Aj s pozývaním na večere, či bez neho. :) Preto rozhodnutie stať sa rodičom má byť podmienené iba tým, že to chcete VY! Nie budúce babky, spoločnosť, partner. VY! NAVŽDY!
> Druhá vec, nad ktorou som sa zamyslela, je: Kým sme v očiach našich detí, ako nás vidia? Mňa ako šéfkuchárku, upratovačku či spisovateľku. Poprosila som svoje deti, aby ma skúsili nakresliť niekomu, kto ma vôbec nepozná a chce vedieť kto a aká je ich mama. Najstaršia ma nakreslila s tyčovým vysávačom, na druhej kresbe zas s mopom na podlahu a vedrom. Na oboch obrázkoch mám oblečené obľúbené čierne tepláky a tielka, tie naozaj nosím po dome vždy. Okrem toho, že ma vidí ako upratovačku, ma zarazilo tiež, že na prvej kresbe mám v ušiach slúchadlá a na krku mi visí telefón. Uvedomila som si, že naozaj počas domácich prác stále s niekým telefonujem. Málokedy mám čas si len tak sadnúť a zatelefonovať kamarátom či známym a väčšinou to robím popri nejakej činnosti - či už varení alebo upratovaní. Na papieri som našla aj text, kde "vyžalovala", že: „Moja mamka rada visáva, varí, umíva... rada volá s Norom.“ A pod tým veľké červené srdce a v ňom nápis MAMKA. A nad tým môj žalostný pohľad na všetky tie gramatické chyby.
> Synátor si veľa námahy nedal. Okrem toho, že ma vidí ako spisovateľku, resp. sediacu za svojím notebookom, so 6 prstami na ľavej ruke, mi pripomenul, že vešiak, ktorý som pri príležitosti nejakej rodinnej žúrky zavesila pred pol rokom na luster, hneď ako som z neho zvesila jeho košeľu, tam na tom lustri ešte stále visí. Nakreslil mi ho nad hlavu. Aj ten luster, aj ten vešiak.
> Najmladšia mala na mňa v čase výtvarnej chvíľky ťažké srdce, a tak ma nakreslila s naštartovanou 9 okennou raketou, ktorou ma v tej chvíli chcela vystreliť do kozmu, odkiaľ by som sa nemala nikdy vrátiť späť na Zem. A v tej rakete som možno mala aj tú šéfkuchársku varešku. Poprosila som kamošky, nech skúsia túto „misiu s ceruzkami“ a výsledkom bolo niekoľko zaujímavých, veľavravných obrázkov. Také zrkadlo pre každú mamu. Mňa teší, že sa ako poriadkumilovná kozmonautka so šéfkuchárskymi schopnosťami na každej kresbe usmievam.
> A toto by som si želala pre každú mamu. Nech vás už vaše deti vidia ako upratovačky, kuchárky, taxikárky, lekárky, športovkyne, čitateľky, princezné, čarodejnice alebo aj kozmonautky, nech vás hlavne vidia šťastné, s úsmevom na tvári. Nech vás vidia spokojné a naplnené - za sporákom, s metlou v ruke, alebo za pracovným stolom. Nech vás vidia milujúce a hlavne milované! Ako srdce rodiny... :)  

Janka Bauerová



Autor: redakica
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.