Hurajovej stará mama je rodáčka zo Zborova!

Herečka Lucia Hurajová stvárnila v divadelnej inscenácii Meno, odohranej vo svidníckom kultúrnom dome, tehotnú Vincentovú priateľku Annu.  Deväť mesiacov hrala túto postavu autenticky, tehotná.  Poznáme ju zo seriálu Som mama, kde stvárňuje slobodnú a ľahkovážnu Angeliku. V osobnom živote je mamou troch detí a darí sa jej zladiť súkromný život s profesionálnym.

Ste spokojná so spätnou väzbou svidníckeho hľadiska?

Áno veľmi. Bola som veľmi nadšená z vášho publika. Je pravda, že komédia Meno je veľmi vďačná a svidnícke publikum ocenilo všetky jej finesy. Teším sa, že sme mohli zavítať práve do vášho mesta.

Je niečo čo vás na východnom Slovensku očarilo?

Očarilo nás viac vecí na východnom Slovensku. Konkrétne na tomto zájazde nás očarili nádherné drevené kostolíky v Príkrej, Bodružali a Miroli, ktoré sme navštívili. Absolútne ma ohúrilo  Múzeum Andyho Warhola  v Medzilaborciach, kde sme mali šťastie mať za sprievodcu samotného pána riaditeľa.  Okrem toho nás cestou medzi Svidníkom, Michalovcami, Stropkovom a Medzilaborcami fascinovala príroda, ktorú sme videli. Naozaj sme boli východným Slovenskom nadšení. Keďže moja stará mama je rodáčka zo Zborova, tak veľmi dobre viem, aký krásny je východ.

Ako sa cítite v postave tehotnej Vincentovej  priateľky Anny, ktorej ste sa bravúrne zhostili v divadelnej hre pod názvom Meno?

V prvom rade ďakujem za pochvalu. Cítim sa v nej veľmi dobre. Musím vám prezradiť  jednu vec. Keď som naskúšala túto postavu, tak veľmi krátko na to, som otehotnela. Takže som ju deväť mesiacov hrala naozaj autenticky a tehotná. Teraz zase naopak, si tak nostalgicky spomeniem, ako v mojom brušku boli moje dievčatá Izabela a Sofia. Mám tu postavu naozaj veľmi, veľmi rada.

Ste mamou troch detí, nájdete si čas aj pre seba?

Áno samozrejme, nájdem, pretože veľa cestujem práve napríklad s divadlom. To znamená, to sú tie chvíle, kedy mám čas aj pre seba. Vtedy najčastejšie beriem so sebou knižky, filmy, ktoré som si nestihla pozrieť. Beriem si divadelné hry, ktoré si chcem prečítať, aby som mala prehľad. Celkovo sa snažím udržiavať najmä v mentálnej kondícii, ktorá je podľa mňa dôležitá na to, aby potom aj tá fyzická kondícia nezaostávala. To je môj recept,  keď má  človek všetko dobré usporiadané v hlave a je šťastný, tak sa to väčšinou prejaví aj navonok.

Čo vám dalo štúdium na Vysokej škole muzických umení?

V prvom rade mi dalo nesmierne veľa vedomostí. Som veľmi vďačná za toto štúdium, ktoré som zhodou okolností skončila s červeným diplomom. Keďže ma tie veci naozaj nesmierne zaujímali, nebolo pre mňa zložité mať dobrý prospech.  Okrem toho som tam stretla kamarátov na celý život,  aj režisérov a tiež kolegov hercov, s ktorými dodnes udržiavam vzťahy či už pracovné alebo priateľské.

Bolo pre vás náročné obhájiť doktorát z teatrológie?

Opäť to súvisí s tým, že v prvom rade som robila niečo čo ma zaujíma, zaujímalo v tom čase. Zhodou okolností som robila monografiu, v ktorej som mapovala inscenáciu Cyrana z Bergeracu na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne. Tá téma mi bola veľmi blízka. My sme krátko na to s Túlavým divadlom aj Cyrana z Bergeracu naštudovali v divadelnej hre Svet podľa Cyrana. Jej autorom je Jakub Nvota. Bolo to náročné, ale mala som fantastickú pani profesorku, pani profesorku Šimkovú, ktorá ma štyri roky viedla, no a napokon som teda úspešne tento doktorát ukončila.

Vraj ste študovali pri pani profesorke Božidare Turzonovovej. Ako si spomínate na to obdobie? Aký mala na vás vplyv? 

Áno, pani profesorka Božidara Turzonovová bola zase pre zmenu mojou profesorkou herectva. Mali sme naozaj vynikajúci vzťah. Ona bola nesmierne chápavá, ale zároveň bola na nás v istom zmysle prísna, ale iba do tej miery, do ktorej to bolo potrebné. Nikdy, akoby na nás sa zbytočne ani nemračila, ani nás nehanila, práve naopak, vždy bola veľmi racionálna. To som na nej vždy obdivovala. Vždy prinášala pripomienky, alebo podnety pre toho človeka, ktoré mu pomohli, ktoré ho jednoducho posunuli dopredu a ktoré ho nikdy neudupali. Takže, ja si na to obdobie pamätám veľmi dobre a pani Božidara je dodnes nielen mojim veľkým vzorom, ale hlavne človekom, ktorého mám nesmierne rada. Stretávame sa teraz samozrejme po uliciach, pretože bývame neďaleko seba. Vždy ju veľmi rada vidím, je to taký človek, ktorého som si prirodzene priniesla aj do osobného života ako obľúbenú osobnosť. Istý typ jej prístupu k herectvu som prirodzene prebrala a to bol práve ten racionálny spôsob - ona nás nútila, aby sme sa naozaj každú intonáciu naučili hovoriť, nielen prirodzene a nie en autenticky, ale tak, aby tá intonácia vychádzala jednak z vnútra, z toho premýšľania, ako človek ako postava premýšľ, alebo herec ako postava premýšľa. A aby sme potom naozaj dokázali to dať navonok najavo. To sú možno komplikované veci pre ľudí, ktorí sa herectvom nezaoberajú. Musím povedať, že pre mňa bolo teraz aj veľkou výzvou prebrať štafetu na plese v opere a byť moderátorkou plesu v opere práve po nej. Nechala som si od nej poradiť, rada som sa s ňou stretla a pýtala som sa na jej skúsenosti. Som šťastná, že bola na toľko láskavá, že mi nejaké dobre rady dala aj teraz v tomto období, kedy už dávno nie som jej žiačkou.

Primárne ste herečka, no občas moderujete. Čo pre vás rola moderátorky znamená?

Ja to vždy vnímam ako niekto, kto je akoby zástupcom hostiteľa tej akcie. To znamená, že keď mi dá ten hostiteľ takú dôveru, že ja mám za neho v istom zmysle vystupovať,  týchto ľudí privítať  a urobiť všetko preto, aby sa cítili na nejakej akcii dobre. Je to pre mňa taká milá a zároveň reprezentatívna  a veľmi zodpovedná rola. Vždy sa ju snažím naplniť na dvesto percent, pretože viem, že vždy, keď niekto organizuje nejakú spoločenskú udalosť, tak si na nej dáva záležať. Z toho dôvodu by som bola veľmi nerada, keby som to bola práve ja, ktorá by bola najslabším článkom.

Aké je vaše súčasné najväčšie prianie?

Akokoľvek to bude znieť ako najväčšie klišé tohto sveta, je to zdravie. Pretože je to naozaj bezpodmienečné k tomu, aby sme mohli ďalej  vôbec rozmýšľať nad inými vecami. Nebudem sa rúhať a poviem, že je to zdravie mňa, mojej rodiny a mojich detí, mojej mamy, môjho otca a tak ďalej, čiže opäť mojich najbližších. Také súkromné prianie je asi to, stále mať ako keby  tú  možnosť, byť aj dobrou mamou, aj  tým deťom sa môcť   venovať a zároveň sa môcť  akoby venovať tej profesii. Vedieť a mať taký istý druh tej rovnováhy v živote, že aj pracovné aj mamičkovské povinnosti, alebo rodinné povinnosti jednoducho nebudú si vzájomne prekážať. No a ešte také  úplne  malilinkaté je, že by som sa teda rada pozrela do všetkých tých krajín, ktoré mám v pláne tento rok vidieť  a je to teda moje vysnívané Arménsko pre túto chvíľu, tak dúfam, že sa mi to podarí.

 

Jana Savčáková

Autor: redakica
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.