SESTRA RUFINA UČÍ ONLINE - PODARILO SA JEJ VYMAZAŤ ODPOVEDE ŽIAKOV NA TESTE. AKO VYZERÁ DEŇ FRANTIŠKÁNKY VO SVIDNÍKU?

Energická, dynamická, seriózna, humorná, ..cool. Vyučuje mládež na strednej škole. Občas aranžérsky prispeje výzdobou v kostole na námestí. Istý čas bola predstavenou svidníckej komunity františkánok. Zaujíma ju aj ekológia a v rukách držala i hada. V jej živote by sa našlo pár podobností s filmom Volanie divočiny. Reč je o rehoľnej sestre Rufine Frenovej.

Rehoľníčka - povolanie, ktoré možno vzbudzuje prinajmenšom údiv – hovorovo známe aj ako sestrička. Sestra Rufina sa začala pohrávať s myšlienkou, že sa stane rehoľníčkou, keď mala 16-17 rokov. „Do Vranova n. T. prišli sestry a ja som sa začala zaujímať kto sú, čo sú, chodili sme s ďalšími dievčatami na stretko s jednou zo sestier a tak nejak postupne to povolanie dozrievalo,” začala svoje rozprávanie s. Rufina. V tom čase študovala v Čaklove na Strednej poľnohospodárskej škole a chcela byť záhradníčka.

Základné pravdy viery jej sprostredkovali rodičia a starí rodičia. „Aj počas totality sme chodievali do kostola, v nedeľu poobede sme s ockom rozoberali kázne, nemala som pocit, že robím niečo výnimočné alebo divné. Jednoducho život viery a náboženstva bol vďaka rodičom prirodzenou súčasťou môjho detstva.” Do Kongregácie vstúpila ako osemnásťročná, hneď po skončení strednej školy. „Možno je zaujímavé, že keď som rodičom oznámila, že by som rada ísť do kláštora, ponúkli mi štúdium na novo otvorenej zdravotníckej škole vo Svidníku (hlavnou charizmou Kongregácie je ošetrovanie chorých) a ja som s tým súhlasila, dokonca som tu mala prihlášku. No nakoniec som do školy nenastúpila, ale asi týždeň po návšteve komunity v Bratislave som nastúpila do inej „školy“. Do rehole som vstúpila v Bratislave – Prievoze, kde máme formačný dom.”

V každej reholi je určitý čas, kedy sa záujemca o rehoľný život zoznamuje s týmto životom a rehoľa sa zoznamuje so záujemcom, je to také obdobie spoznávania a pre záujemcu aj učenia sa, čo to vlastne rehoľný život obnáša. „Po určitom čase skladáme doživotné sľuby, teda slobodne sa zaväzujeme žiť do konca života v danej kongregácii. Je pravda, že Kánonické právo umožňuje takzvaný dišpenz od sľubov, ale na to sú potrebné vážne príčiny a rozhodnutie prináleží Kongregácii pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Ak dostanem túto otázku, či sa dá odísť, väčšinou odpoviem, áno, ale ak ste povolaný niekým, kto je „Najvyšší, všemohúci a dobrý Pán“, ako to vyspieval sv. František v Piesni brata Slnka, nemáte chuť odchádzať, aj keď náročné životné situácie neobchádzajú ani rehoľníkov,” priznala sympatická mníška, ktorá je členkou Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Kongregáciu založila Matka Anna Margaréta Brunnerová v roku 1894 v Budapešti. Sv. František je ich duchovným otcom a ochrancom, to znamená, že sa snažia žiť podľa jeho príkladu v jednoduchosti a chudobe.

Sestry prišli do Svidníka v roku 1991 na pozvanie pána farára Petra Gombitu. Počet sestier sa v priebehu rokov menil, v súčasnosti sú štyri a komunita je pod vedením miestnej predstavenej. „Ja som prišla v septembri 2013. Okolnosti boli zaujímavé, bola som šesť týždňov v novej komunite, keď sa provinciálna predstavená opýtala, či nepôjdem učiť do Svidníka, lebo na zdravotníckej škole potrebujú vyučujúcu odborných predmetov. Takže po 20-tich rokoch práce v zdravotníctve som sa postavila pred stredoškolákov ako ich učiteľka,” zaspomínala si.

Ako vyzerá deň františkánky vo Svidníku?

„Deň františkánky vo Svidníku začína 5:15 hod modlitbou, ktorá trvá asi hodinu. Potom raňajky a odchod do školy učiť alebo do nemocnice so študentami na prax. Do kláštora prichádzam okolo pol tretej - tretej popoludní. O štvrtej sa zasa komunita stretne na modlitbe, potom nasleduje večera a svätá omša v kostole. Posledná modlitba dňa začína o 19:15 hod, potom chvíľa voľna a 21:30 hod máme večierku. V sobotu je čas na upratovanie, pranie, žehlenie, záhradu, varenie. No a nedeľa je na oddych. Bývame v rodinnom dome, ktorý sa premenil na kláštor tým, že v ňom bývajú rehoľné sestry, máme kaplnku, každá vlastnú izbu a spoločné priestory (jedáleň, kuchyňa, miestnosť pre návštevy…)”

Korona kríza potrápila aj rehoľnice.

„Priznávam, že začiatky boli veľmi ťažké, nie som fanúšik počítačov, takže zrazu učiť cez počítač, zadávať úlohy cez počítač, skúšať cez počítač, opravovať testy cez počítač... Pre mňa veľmi náročná úloha. No postupne som si zvykla, aj vďaka kolegom a pomocou náučných videí to išlo. Jedná úsmevná príhoda mojich začiatkov: zadala som žiakom test, ale niekto ho nestihol vypracovať, tak som chcela posunúť zadanie na neskôr a podarilo sa mi zmazať všetky odpovede študentov. Našťastie boli milosrdní a vôbec sa nehnevali. Problém vidím v praxi, môžete vysvetľovať dookola ako sa podáva injekcia, ale ak si to študent nevyskúša, nebude to vedieť urobiť. Tak dúfam, že sa kríza skončí a na budúci školský rok budú môcť naši študenti znova získavať potrebné zručnosti v učebniach v škole a aj v nemocnici.”

Sestra Rufina má aj svoje záľuby.

„Som knihomoľ, takže predstava ideálneho oddychu je s dobrou knihou v ruke, prechádzky v prírode, najlepšie s fotoaparátom, bicykel. A rôzne kreatívne veci – ozdobujem plechovky, fľaše, vyrábam pozdravy, skúšam nové kreatívne techniky, mám rada recyklované veci.“

A ako sa s nami sestra Rufina rozlúčila?

„Nie som človekom veľkých myšlienok a odkazov na záver, v rôznych životných situáciách mi pomáhali rôzne myšlienky či odkazy. Teraz mi napadol sv. Filip Neri, patrón mládeže a humoru, asi je to aj tým, že učím stredoškolákov. On napomínal svojich chlapcov slovami: „Buďte dobrí, ak môžete“. Tak teda buďte dobrí, ak môžete.”

-mg-

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.