Najznámejšie osobnosti v regióne

 Uznávaní, slávni, kreatívni, obľúbení. Erika Miklósa je svetoznáma operná speváčka, čestná občianka Kiskunhalasu, ktorá minulý rok oslávila 30. výročie svojej kariéry na scéne. Slávna hviezda medzinárodných scén trávi v poslednom čase viac času v Maďarsku. Televízia Duna TV vysielala o nej program s názvom „Partitúra”.

V Kiskunhalase začal svoju kariéru aj známy kuchár Zoltan Liptai. Varil a získaval skúsenosti na viacerých miestach vo svete. Po mnohých cestách šéfkuchár tvrdí, že maďarská kuchyňa môže byť konkurencieschopná kdekoľvek na zemeguli. Aj v gastronómii je podľa neho veľmi dôležité zachovávať staré tradície a zvyky.

Umelec Levente Sali žije a tvorí v Kiskunhalase. Na našu otázku odpovedal, že nové farby získava so zmenou ročných období. Maliar prešiel mnohými tvorivými obdobiami a teraz jeho cieľom je tvorba vierohodnej abstrakcie. Verejnosť obľubuje jeho pieskové animácie.

Erika Miklósa spolu s redaktormi programu „Partitúra” hľadá zaujímavé zážitky komunity, spoločné hodnoty a zaujímavé osobnosti. Pozýva divákov na túru – národnú trasu, ktorou sa ide za znakmi hudby a iných umeleckých oblasti, tradícií a noviniek, majstrov a mladých talentovaných ľudí.

- Chceš ponúknuť publiku len to najlepšie. Čo ťa najviac inšpiruje?

- Myslím si, že ma ovplyvňuje moje športové myslenie a mentálne pozadie, ktoré sa s tým spája. Chcem zo všetkého dostať len to najlepšie. Tak isto je aj s mojimi rolami. Zákazník, ktorý má rád hudbu chce kúpiť najlepší album. Nemôžem si dovoliť výkyvy výkonu. Je to rešpekt k publiku, skladateľovi, kolegom na scéne a ku mne samej.

- Umelecký priemysel, ako aj iné, prešiel ťažkým obdobím. Čo pomohlo trpezlivo znášať obdobie epidémie?

- Mne ešte ostali cesty po krajine. V mojom programe „Partitúra” vytvárame mapu provincií. Je to cesta za objavmi v Maďarsku, spoločne a s otvoreným srdcom. V každom prípade musím cestovať a som veľmi rada, že môžem to robiť po našej krajine. Už mi nechýbajú veľké cesty do zahraničia. Mala som ich veľa v živote. Obmedzila som ich aj kvôli dcére. Je dobre byť doma. Je to lepšie pre rodinu.

- Predstavenie „Zongopera” – vyhlasujúc slobodu hudby – uviedli ste s klaviristom Janosom Balazsom počas koncertného cyklu „Cziffra 100” v Kiskunhalase, v kostole svätých Petra a Pavla. Vystupovala si v operách, divadlách a športových halách. Čim sa líši spievanie v kostole? Do akej miery si to vyžaduje inú techniku ​​a programové usporiadanie?

- Vždy a všade sa spieva inak. Tu som mohla vybrať čokoľvek, nielen sakrálne piesne. Veľmi málo ľudí v Cirkvi je otvorených pre svetské umenie. Teším sa, že sa tu mohli otvoriť. Je to pekné miesto, ktoré zmestí početné publikum. Myslím, že je to vyznanie viery pánom farárom, aby do kostola prišlo čo najviac ľudí, možno sa im tak bude lepšie praktizovať obrady. Ako katolíčka mám k tomu rovnaký prístup. Som veľmi rada, že sme tu mohli uviesť krásny, nádherný klasický koncert s klavírom. Je to predsa niečo neobyčajne v chráme.

- Pre každého scénického umelca je dôležité, v čom vystupuje. Počul som, že naše čipky majú niečo spoločné s tvojim oblečením?

- Už som sa bála, že sa na to nespýtaš (usmieva sa). Dom Čipky mi podaroval nádherné šaty s čipkami, ktoré navrhla a vyrobila Tunde Hrivnak. Prijala som ich ako darček k 50. narodeninám a 30. výročiu kariéry. Oficiálne odovzdanie šiat prebehlo pred koncertom. Majú v sebe veľa lásky. Od Tunde Hrivnak som dostala aj tričko s čipkou, ktoré mám teraz oblečené.

Zoltan Liptai sa narodil v Kiskunhalase pred 46 rokmi. Gastronomické umenie ho zaujímalo už od malička a tento vzťah pretrváva dodnes. Vzdelával sa v rodinnom meste a neskôr získaval skúsenosti na celom svete. Svoje povolanie napĺňal v mnohých známych maďarských reštauráciách a hoteloch, pôsobil aj v zahraničí. Ako sám vraví, gastronómia je jeho profesiou a koníčkom. Momentálne sa touto činnosťou zaoberá kreatívnejšie – píše, varí, pripravuje jedlá pre fotografovanie a vyzdobuje ich.  

- Cestoval si po svete. Do akej miery sú maďarské jedlá a chute známe alebo požadované v zahraničí?

- Zastávam názor, že kamkoľvek do sveta vyrazíme, maďarská kuchyňa sa prijíma veľmi dobre. Treba si však dávať pozor, aby sme to neprehnali s tukom a korením. Napríklad v Kanade je maďarská kuchyňa v miestach, kde je aj francúzska alebo talianska. Je obľúbená. Preháňať pri varení s tukom je nezdravé aj tu u nás. 

- Varil si pre známych ľudí, lídrov. Na koľko ti vtedy nechali voľnú ruku?

- Stalo sa, že hovorili, na čo majú chuť. Niekedy som to vymýšľal sám. Je potrebné vedieť, pre koho varíme, čo má rád a či má nejaké potravinové alergie. Je veľmi dôležité, aby sa nikto neocitol v nepríjemnej situácii.

- Pred niekoľkými rokmi vyšla tvoja kniha „Rodinné recepty”. Je niekedy potrebné prehodnotiť staré, tradičné jedlá?

- Áno a nie. Keď sa pozrieme do rôznych krajín, ukazuje sa, že na staré, tradičné, klasické jedlá sa nesmie zabudnúť ani nemalo by sa ich úplne prerábať. Existujú základy, ktoré musia zostať. Môžeme hovoriť o obmedzení tuku alebo korenín, avšak veľmi dôležité je zachovanie starej kultúry a tradícií. Potom si ich môžeme trochu modifikovať. Nie som však zástancom toho, aby sa zo starého jedla vyrábalo úplne niečo iné. Meniť by sme mali len s citom, aby sme nestratili charakter jedla.

Umelec, maliar Levente Sali má silnú podporu v blízkosti prírody. Odkedy sa presťahoval do domu so záhradou, jeho život sa zmenil a ovplyvnilo to aj jeho tvorbu. Deň za dňom vidí nové odtiene farieb, stačí, že vyjde von.

- S manželkou ste sa presťahovali do domu so záhradou. Do akej miery ťa umelecky inšpiruje okolie?

- Môj prístup k maľbe sa úplne zmenil. Od záhrady v každom ročnom období dostávam také farby, o akých som predtým ani nesníval. Každá fáza dňa prináša nové odtiene. Som tu a vidím prírodu tesne pri sebe. Obrazy na takéto témy som už maľoval predtým, ale inak. Farebné efekty sú lepšie aj na iných obrazoch, ako sú portréty, zátišie, pouličné scény. Blízkosť prírody veľmi pomáha. Nemusím vymýšľať farby. Vychádzam do záhrady a ich dostávam. 

- Ako ťa ovplyvnila pandémia?

- Na začiatku – prvý týždeň alebo dva – bolo si na to ťažké zvyknúť, potom som našiel svoj rytmus. Svet nie vždy ide mojím tempom. Počas pandémie som zvykol na maľovanie v noci. Rozdelenie času dopadlo tak, že som mohol pracovať na tri fázy. Maľoval som od prvej alebo druhej v noci do siedmej ráno, potom som oddychoval. Ďalej som pracoval popoludní a podvečer som sa pripravoval na ďalší deň. Nemusel som sa nikam ponáhľať.

- Ako toto obdobie zmenilo výber tém?

- Mal som možnosť experimentovať, napríklad s hľadaním nových tém. Skúšal som, ako môžem realizovať svoje fantázie. Bol to absolútne čas slobodného tvorenia.

- Aké nové témy si našiel?

- Mohol som si vyskúšať abstraktnú maľbu. Nerobil som to doslovne, len som ju zjednodušoval. Mojím cieľom je vierohodné abstraktné umenie. Musím ešte vytvoriť niekoľko stoviek obrazov, aby som mohol povedať, že som cieľ dosiahol. Prestal som sa tesne držať techniky a materiálov. Začal sa a pokračuje proces zmiešaného použitia rôznych nástrojov. Bez obáv používam všetky suroviny, ktoré mám k dispozícii. Táto neskutočná sloboda dáva obrazom veľkú hĺbku. Mám zaujímavé zákazky. Samospráva komitátu Bacs-Kiskun ma požiadala, aby som urobil pieskové animácie pre zozbierané rozprávky a legendy. Hudbu k nim pripraví kapela Lyra.

Foto-text: Laszló Pal  

 

The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from International Visegrad Fund. The mission of the fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe.

 

Projekt je financovaný vládami Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenskej republiky prostredníctvom grantu Medzinárodného vyšehradského fondu. Cieľom fondu je propagácia nápadov udržateľnej regionálnej spolupráce v Strednej Európe.   


Autor: red

Tento članok bol vytačený z portálu Týždenníka Dukla, Centrálna 812/11, 089 01 Svidník, tel/fax: +421 54 7881741, mob 24hod: +421 911 665 600, redakcia@e-dukla.sk, www.e-dukla.sk