Väčšinou sa zvykne oceňovať zamestnancov za celoročnú prácu koncom kalendárneho roka. No v školstve je to trochu ináč, pretože výsledky práce sa vyhodnocujú v mesiaci jún. Bolo tomu tak aj v tomto školskom roku, keď Prešovský samosprávny kraj (PSK) so sídlom v Prešove ocenil najlepších pedagógov i žiakov v školách, ktorých je zriaďovateľom. Spojenej škole vo Svidníku sa tentoraz dostalo ocenenia v obidvoch kategóriách – medzi pedagógmi i žiakmi.

Už po štvrtýkrát zriaďovateľ svojich škôl – Prešovský samosprávny kraj – ocenil najúspešnejších pedagógov i žiakov. Riaditeľka Spojenej školy vo Svidníku Mária Makutová na pedagogickej rade školy vyzvala jej členov, aby predložili návrhy na takéto ocenenie zo svojich radov v rámci obchodnej a hotelovej akadémie. Na ocenenie boli navrhnutí dvaja pedagógovia tejto školy, nakoniec na úrovni PSK bola na ocenenie plaketou Sophista pro regione, plaketou Jána Amosa Komenského – učiteľ múdrosti – vybraná Ing. Božena Mihalcová.

So sympatickou pani profesorkou sme mali pred nedávnom tú česť sa porozprávať o jej doterajšej nielen pedagogickej činnosti. „V školstve pôsobím už 40 rokov, a keďže pochádzam z Vranova, práve tam som začala učiť na ekonomickej škole. Som absolventkou ekonomickej školy v Humennom. Už ako 19-ročná som začala učiť strojopis a stenografiu. Vtedy som odborné pedagogické vzdelanie na takýto post nepotrebovala, no postupne som potrebné vzdelanie nadobudla, keď som diaľkovo ukončila vysokú školu v Bratislave a tak som mohla učiť aj odborné predmety“ – priblížila nám svoje učiteľské začiatky v úvode nášho rozhovoru B. Mihalcová. V ich rodine sa učiteľstvo netradovalo a ani po maturite ocenená učiteľka nepredpokladala, že jej celoživotným zameraním bude práve učenie mladej generácie. Jej pôvodným zámerom bolo po skončení základnej školy študovať na vtedy jedinej odevnej škole v Trenčíne, keďže, ako sama o sebe hovorí, je tvorivý typ. Nie každému sa jeho prvotné životné ciele naplnia, čo bolo aj v prípade pani B. Mihalcovej. Po skončení strednej školy si dala žiadosť na prijatie do vranovskej školy a povinným výberom nakoniec prešla. Jej začiatky neboli najľahšie, no postupne sa každým ďalším rokom do tohto povolania dostávala a nakoniec si ho aj obľúbila.

„Päť rokov som diaľkovo študovala na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave a tak som potrebné vzdelanie na túto prácu naplnila.“

Keďže sa nezvykne u ženy spomínať jej vek, B. Mihalcovej to vôbec nevadí: „Keď pri mojej prezentácii pri oceňovaní spomenuli, že už 40 rokov pracujem v školstve, možno si niektorí aj mysleli, že tam príde nejaká postaršia babička. Mne tí mladí ľudia, ktorých som za tie roky učila, dodávali mladistvú energiu.“

Jedno máme s pani B. Mihalcovou určite spoločné – obidvaja sme vo Svidníku pristášmi. Ako k tomu došlo v jej prípade? „Niekedy mladí ľudia z tohto regiónu pracovali vo vranovskej Bukóze, tak to bolo aj v prípade mojich rodičov. A keďže obidvaja rodičia pochádzajú z tohto regiónu nebol žiadny problém, aby som sem prišla. Po mojich desiatich učiteľských rokoch mi bývalí kolegovia hovorili, kde tam ideš, do takej zimy, veď tam je pomaly koniec sveta. Moja mamka pochádza z V. Komárnika, otec z Mirole. Takže tento kraj je mi blízky odmalička. A aj ja som sa narodila vo V. Komárniku“.

Medzi staršími ľuďmi, ktorí vyrastali a boli vychovávaní v úplne inej dobe a spoločenskej atmosfére, sa často hovorí o tom, aká je dnešná mládež. Čo na to hovorí ocenená učiteľka? „Deti sú stále rovnaké, no ináč sú vychovávané. Vo väčšine prípadov je minimálne jeden, ak nie obidvaja rodičia, v zahraničí za prácou, pretože každá rodina potrebuje z niečoho žiť. Dnešné deti aj z tohto pohľadu skôr dospievajú, skôr sa musia sami o seba postarať, sledujú vývoj v spoločnosti. Povedia si – no veď na čo sa mám učiť keď aj tak prácu nedostanem. V minulosti bola sociálna istota každého mladého človeka na úplne inom bode, ako je tomu v súčasnosti. V deťoch však treba hľadať to dobré. V končiacom sa školskom roku som mala maturitnú triedu a na záver som im povedala, že som a budem rada, ak žiak raz prerastie svojho učiteľa. Bude to aj pre mňa určitým zadosťučinením. Stalo sa mi, že na jednej stužkovej slávnosti prišla za mnou matka jedného z maturantov s kyticou a ďakovala mi za to, že tak, ako som sa podieľala na jej vzdelaní, som sa podieľala aj na vzdelaní jej dcéry. Bola to chvíľa, ktorá vás do ďalšej práce nabije tou pozitívnou energiou“.

Pani Božena Mihalcová nemala detské sny o tom, že raz bude učiteľkou, no dnes to určite neľutuje. Je rada, že toto poslanie, ktoré je viac ako zamestnanie, sa aj snaží napĺňať. Či sa jej to naplnilo alebo nie, to musia oceniť najmä tí, ktorí boli jej žiakmi. Môj pocit po osobnom rozhovore je taký, že pani B. Mihalcová si zaslúži nielen ocenenie PSK, ale aj úctu zo strany svojich žiakov.