Po prekročení Poľsko - Slovenských hraníc rozpútali sa urputné boje medzi ustupujúcou nemeckou armádou, a oslobodzujúcou 38. armádou 1. ukrajinského frontu pod vedením generálplukovníka K. S. Moskalenka , spolu s 1. československým armádnym zborom pod vedením armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Ustupujúca nemecká armáda nechcela ustupovať a priznať si porážku a tak sa začal boj o každý centimeter tejto zeme. Armádny generál Ludvík Svoboda, bol veľký ľudomil, a preto mu nebol ľahostajný osud ľudí na území ktorých bojoval. Vyšný Komárnik bola prvou oslobodenou obcou na území Slovenska. Keď streľba večer utíchla, v domnení, že už sa nemôže nič nepredvídané stať, vybral sa osamotený pán generál na obchôdzku po dedine. Dedina bola ponorená do tmy, pretože v tom čase ešte nebola v dedine elektrina. Tu znenazdajky vonku bolo počuť skupinu nemecky hovoriacich vojakov. Utekať nebolo kde, a bolo už aj príliš neskoro na útek. Pred domom bola žena s malými deťmi, ktorí vtedy vyšli z maštale, kde práve opatrovali dobytok. Žena počula skupinu nemecky hovoriacich vojakov a videla aj osamoteného vojaka, ktorého hodnosť nevedela a ktorý sa jej pozdravil po česky. Vedela, že je zle, aj napriek tomu ho proti jeho vôli vtiahla dovnútra domu, kde bolo veľmi chabé osvetlenie iba pri sviečke.

Narýchlo bol vymyslený plán úkrytu, pretože obidve strany vedeli, že ak tohto vojaka nájdu, budú zastrelení všetci. V dome boli len dve ženy s dvoma malými deťmi. V starých domoch boli hlinené piecky, pri ktorých zboku v kúte bola nízka drevená lavička pod ktorú sa ukladalo drevo na kúrenie. Vyhádzali to drevo, schovali tam vojaka a spredu zase poukladali drevo. Staršia zo žien sadla na túto lavičku, roztiahla si sukne pozdĺž lavičky, ktoré boli bohato riasené, dala si hlavu do dlaní, a začala plakať. Nemeckí vojaci hľadali v dedine partizánov a vojakov, prišli aj tu do vnútra a pýtali sa, prečo žena plače. Tá mladšia im odpovedala, že jej mama má dvoch synov na vojne a už dlhú dobu nič o nich nevie, či sú na žive, preto každý deň plače. Vojaci aj napriek tomu prehliadli celý dom, nahliadli aj pod postele a pod periny, nevynímajúc ani maštaľ. Nenašli nič, a tak životy rodiny a vojaka boli zachránené. Vojak sa ženičkám veľmi pekne poďakoval za záchranu života, no nepovedal o svojej hodnosti. Ženy sa až po ukončení vojny dozvedeli, koho vlastne zachránili, keď sa im prišiel osobne zase poďakovať. Za záchranu života bol vďačný celý život, pretože, keď bol v týchto končinách na Východnom Slovensku, navštevoval často aj svoje záchrankyne.

V týchto dňoch, konkrétne 25. novembra by sa L. Svoboda dožil 125 rokov, tak preto by sme chceli vzdať hold jeho pamiatke, preto čo pre náš kraj spravil, nielen počas vojny, ale aj po nej. Dôkazom čoho je aj pomenovanie nemocnice arm. Gen. L. Svobodu, školy a ulice v našom meste.  

archív Odbojár

Milan Maguľák

Predseda ZO SZPB Svidník